Online Poker Správy

Blog z 20.11.2010: Bol som kvôli turnaju NAPT v LA a noc predtým som plánoval ísť späť do Vegas, moja asistentka Patty mi povedala, že možno budeme mať problém, lebo 5. decembra mi skončí platnosť pasu a chcem ísť 20. novembra ma týždeň do Barcelony kvôli EPT a 2. decembra mám naplánovanú cestu do Sydney na APPT a idem tam so skupinou ľudí, s ktorými máme túto cestu naplánovanú už dlhšie.

Problém je, že Patty urobila pekne veľkú chybu. Môj pas mal byť obnovený už dávnejšie, ale pre nejakú náhodnú chybu sa niekoľkokrát vrátil. Týždeň pred odchodom do Barcelony Patty poslala poštou môj súčasný pas spolu s mojim rodným listom pasovému úradu v Kanade s tým, že čakala že do týždňa bude späť! To je jednoducho nemožné. Poštou to trvá minimálne 4 týždne. Patty si myslela, že je to jediná možnosť a neuvedomila si, že môžete dostať pohotovostný pas do 48 hodín ak máte dôkaz, že musíte cestovať.

Takže som začal mať obavy o cestu do Barcelony a tiež výlet do Sydney.

Preteky mi začali v piatok o druhej ráno v Marina Del Ray, kde som bol počas NAPT. Ľahol som si okolo 9 večer, pretože som v ten deˇm stával naozaj skoro a chcel som si pred cestou do Las Vegas oddýchnuť. Apartmán som opustil o pol tretej ráno a bol som na ceste domov s očakávaným príchodom 6:30 ráno. Môj prvý problém nastal, keď som na ceste I-10 našiel záterasy s oznamom, že je uzatvorená. V aute som mal našťastie navigátor, ktorý mi pomohol nájsť obchádzku, ktorá ma snáď dostane na I-15.

Teraz si nerobím srandu – keď som sa konečne dostal na I-15 cesta bola zatvorená tiež! Boli tam obchádzkové značky, ktoré som sledoval, no navigátor mi cestu automaticky upravil tak, že mi radil urobiť U-čko a vrátiť sa na I-15, no to samozrejme nefungovalo. Preto som ho začal ignorovať a šiel som podľa obchádzkových značiek, ktoré viedli na I-60, odkiaľ by som sa potom mohol dostať na I-15.

Keď som sa konečne dostal na I-15, bola tam takmer nulová viditeľnosť, takže som spomalil a z bezpečnej vzdialenosti som sledoval auto predo mnou, až kým sme sa z tejto oblasti nedostali. Ak ste už niekedy šoférovali v zlom počasí, tak si asi viete predstaviť aké to bolo, keď som nevidel na 10 metrov pred seba. Bolo to dosť desivé a preto som si radšej dal na čas, kým som týmto miestom prešiel.

Zastavil som v Barstow, aby som natankoval a začal som cítiť, že som zase poriadne unavený. Rozhodol som sa aj napriek tomu pokračovať v jazde, ale zhruba 20 míľ od Baker som už bol PORIADNE unavený. Trochu som si prefackal tvár, aby som ostal hore a potom som začal sám so sebou hlasne hovoriť Patua (jamajsky), aby som si zamestnal mozog kým dôjdem do Baker. Pozeral som na znanky a nápisy okolol a snažil som sa robiť si o nich pesničky. Boli to totálne somariny, ale hlavné bolo, aby ma udžali hore. Je jedna cesta s menom Yzzyyx alebo tak nejak a s ňou som si užil celkom dosť zábavy.

Nakoniec som bezpečne dorazil do Baker a odstavil som auto na mieste kde stáli nejaké kamióny. Ľahol som si na zadné sedadlá a spal som približne hodinu. V tom čase už začínalo vychádzať slnko a zobudil som sa oddýchnutý, ale hladný. Tak skoro ráno nebolo nikde otvorené nič, kde by sa dalo najesť, tak so zastavil na pumpe, kde si konečne oddýchol a dal som si aspoň balíček shipsov, aby som mohol znova vyraziť na cestu.

Domov som prišiel o 8:00 ráno a ihneď som začal pracovať na probléme s pasom. Patty mi dala niekoľko čísiel, kam mám zavolať. Keďže sú to úradné veci, musel som to vybaviť sám, lebo Patty by informácie nedali. Až vtedy som zistil, ako zle na tom v skutočnosti som. Povedali mi, že nieje žiadna šanca, že sa dostanem do Barcelony v mojom termíne a že žiadosť mi nevybavia skôr než do 8 .decembra, čo znamenalo, že by som prišiel aj Sydney. Požiadal som ich teda nech mi pas radšej pošlú naspäť, síce s tým, že o Barcelonu prídem, ale aspoň si vybavím pas do Sydney, no povedali mi, že pas už zrušili z evidencie a aj ak by mi ho poslali, nebol by už platný.

Bez pasu alebo rodného listu som nemal nič, čím by som dokázal moje kanadské občianstvo, takže mi povedali, že by mi ani nebolo dovolené letieť do Kanady. Miesto toho mám priletieť do nejakého hraničného mesta (ako napr. Seattle), prenajať si auto a prejsť cez hranice na základe môjho amerického vodičáku a zelenej karty a prísť na pasový úrad vo Vancouveri. Opäť mi povedali, že som aj tak bez šance stihnúť pas vzbaviť skôr než mám ísť do Barcelony, ale teraz mi už záležalo hlavne na Sydney.

Zavolal som hraničnej stráži aby mi potvrdili, že ma pustia cez hranice s mojím občianskym a zelenou kartou a povedali, že to pôjde. Plán teda bol taký, že môj spis presunú z Toronta do Vencouveru a keď bude pas niekedy v tom týždni hotový, pôjdem si preň osobne, odletím späť do vegas a pôjdem na tak želanú cestu do Sydney. Bol som s tým celkom spokojný, aj napriek tomu, že som veľmi chcel ísť aj do Barcelony.

Bol som na MSN s niekoľkými “VIP”, ak ich tak chcete volať a vysvetlil som im, že nebudem môcť ísť do Barcelony, ak nemajú nejaký prevratný nápad. Dobré správy, mali! Mali kontakt v Toronte, chlapíka, ktorého som aj ja poznal veľmi dobre. Povedal, že bude potrebovať trochu času, ale že mi možno bude vedieť pomôcť dostať pas včas aby som sa dostal aj do Barcelony! Nemyslel som si, že tam je nejaká väčšia šanca a bol som už vyčerpaný. Za skúšku ale človek nič nedá.

Dokázal nemožné – povedal, že as mám dostaviť na pasový úrad vo Vancouveri 16:30. Vtedy bolo 10:30 ráno a do Vancouveru trvá let 2.5 hodiny. Pozerali sme s Patty lety online, ale bolo bez šance dostať sa na nejaký komerčný let, ktorým by som to do daného času stihol.

Jediná šanca bola ísť privátnym letom a dúfať, že sa nám podarí zaistiť pilotov v tak krátkom čase. Na väčšine miest, kam sme volali nám povedali, že pilotov k odletu do 13:00 nezoženú, bežne potrebujú aspoň čas 3-4 hodiny. Ja som si však nemohol dovoliť odletieť neskôr, lebo pasový úrad vo Vancouveri by už bol zatvorený a v sobotu nepracujú.

Nakoniec sme konečne zohnali lietadlo a pilotov, ktorí povedali, že do toho pôjdu. Cesta bola na súkromný let vcelku rozumná – jednosmerka za $15,000 a ak budem chcieť aj cestu späť, priplatím si iba $2500. Platíte hlavne za palivo a to stojí niekoľko tisíc dolárov za hodinu letu, takže sme sa rozhodli, že to zajednáme. Bola to JEDINÁ možnosť ako sa dostať do Barcelony a sľúbil som PokerStars, že tam budem. A aj sám osobne som chcel hrať na ďalšom EPT.

Už som letel súkromnými letmi aj predtým, ale toto lietadlo neletelo zo žiadneho z dvoch letísk, na ktoré som bol doteraz zvyknutý. Bol som už takmer na letisku a ešte stále som nemal adresu! Patty sa starala o zaplatenie letu a pani s ktorou to riešila jej nedala adresu letiska. Bol som na oboch, ktoré som poznal – jedno na Las Vegas Blvd a druhé na Tropicana Ave, a Blue Star nelietali ani z jedného z nich. Nakoniec Pattyna fiance - Lisa zohnala adresu a bolo tona malom výjazde z Kovalu zvanom Reno Ave. Skutočne malinké miesto, ale našiel som ho.

Keď som tam dorazil, pilot telefonoval a dával si na čas. Povedali mi, že sú pripravení ísť, ale nevyzeral tak. Keď skončil hovor, vysvelil som mu môj časový tlak a že ak sa do Vancouveru nemáme dostať na čas, tak nemá žiadny zmysel tam ísť. Pochopil to, našiel co-pilota a začali tankovať lietadlo. Druhý pilot zatiaľ zobral môj občiansky I.D. a odfaxoval naše informácie hraničnej kontrole vo Vancouveri a okolo 13:15 sme sa na run way odliepali od zeme.

Všetko, čo som so sebou mal bola plastová krabica s nejakou zeleninou a môj I-PAD. Bol som poriadne vyčerpaný a tak som si v lietadle zdriemol. Keď som za zobudil, práve sme pristávali a mali sme skvelý čas. Kanadskej zeme sme sa dotkli o 15:30 a vyzeralo to, že na cestu na pasový úrad budem mať kopec času. Nanešťastie pršalo a museli sme sa vyrovnať s najrušnejším časom premávky. Odhadovaný čas bez premávky bol 30 minút.

Sedeli sme v lietadle a čudoval som sa, na čo čakáme. Kanadskí colníci, ktorí nás mali na letisku privítať tam neboli a pilot mi povedal, že ma z lietadla nemôže pustiť skôr než dorazia.

Zjavne spackali niečo v protokole. Áno, moje info odfaxovali, ale kanadské právo vyžaduje, aby im povedali mená ľudí v lietadle aj verbálne. To neurobili, takže sme sedeli v lietadle a čakali. Bolo už skoro 16:00 a cítil som sa ako úplný blbec. Naštastie mi môj kontakt v Toronte najal právnika, aby šiel na pasový úrad a pokúsil sa ich presvedčiť, aby mali otvorené o trochu dlhšie aspoň pre mňa. Netušil som ako dlho sa mu podarí ich tam udržať a po colníkoch nebolo stále ani stopy. Snažil sa presvedčiť úradníčku, aby doniesla pas ku mne, ale to nešlo.

Potom mi pilot povedal niečo, čo už ma totálne dostalo a stratil som nervy. Povedal mi, že ak nezoženieme môj pas, tak ma nebude môcť odviesť naspäť do Vegas len na základe mojej zelenej karty a vodičáku. To znamenalo, že by som ostal zaseknutý vo Vancouveri až do pondelka! Mám rád Vancouver, ale keby som toto vedel, tak by som na ten let nikdy nešiel. Zobral som si môj I-PAD, ale nevzal som si môj medzinárodný plán. Mal som môj blackberry, ale nemal som nabíjačku ani na I-Pad ani na blackberry. Bol som zdesený z toho, že by som mal byť do pondelka zaseknutý na nejakom hoteli. Bolo to ako nočná mora. Po tom, ako som zaplatil za všetko toto $15,000 by som nielen že nedostal pas, ale nebohol by som sa dokonca dostať ani domov. Žiadne oblečenie, žiadny laptop, zubná kefka! Áno, samozrejme som si to mohol nasmerovať do obchodov a všetko si to kúpiť, ale s takouto možnosťou som proste vôbec nerátal.

O 16:06 sa colníci konečne ukázali pri lietadle. Boli veľmi milí a po vysvetlení mojej situácie mi sľúbili, že budú tak rýchli ako to len pôjde.Z lietadla som sa dostal o 16:17 a naskočil som do auta, čo na mňa čakalo.

Premávka nebola nejaká strašná, ale napriek tomu, že som vodičovi vysvetlil, že tam skutočne potrebujem čo najskôr, bolo to najpomalší vodič akého som kedy videl. Nikdy nevyšiel z pravého pruhu zatiaľ čo ostatné autá okolo nás len tak prefrčali. Na úrad som dorazil 16:53 a už som čakal, že ma ochranka do vnútra nepustí, no povedali: “Čakali sme vás.” Vošiel som na úrad a videl som Rona (právnika) a Tracy (pasovú úradníčku) ako tam stoja a zhovárajú sa. Nemohol som uveriť tomu, že sa mi to skutočne podarilo!

Vedľa nej bol položený môj nový pas. Dva rýchle podpisy a bolo to! Dokázal som to! Ak mám byť úprimný, bol to absolútne neskutočný pocit! Pre3iel som si poriadnym kolotočom situácií, kde som bol hore a dole, ale nakoniec som mal konečne svoj pas v ruke! Pobozkal som ho a stokr8t som po+dakoval Ronovi a Tracy. Naskočil som naspäť na auto a šiel na letisko.

Po návrate na letisko mi pilot povedal, že sa asi budeme musieť zastaviť počas letu v Seattle, pretože colníci vo Vegas už asi nebudú pracovať. Bolo mi to jedno! Bol som v stave: “Nech sa deje čokoľvek, už je mi to fuk” Pekne ďaleko od môjho pocitu počas letu do Vancouveru. Bol som tak šťastný, že nejaké zdržanie ma už vôbec nestresovalo.

Nakoniec sa ukázalo, že nebudeme musieť pristáť aj v Seattli. Po pristátí vo Vegas sme na amerických colníkov chvíľku museli počkať, ale nebolo to nič nezvládnuteľné. Orazili môj nový pas a bol som späť v aute na ceste domov. Musel som ísť späť o 22:00, aby som v sobotu o 8:00 ráno mohol vstať.

Môj let do Barcelony odchádza dnes o ôsmej večer, takže mám kopec času na odpočinok.. Letím do Londýna a odtiaľ do Barcelony a budem hrať deň 1B na EPT Barcelona. Môžem tento turnaj po tomto všetkom nevyhrať?

Daniel Negreanu hrá v najväčšej online pokrovej herni - PokerStars. Vyskúšajte PokerStars aj vy!

Ďalšie blogové články Daniela Negreanu na PokerSpravy.sk

Prejsť na pôvodný blogový článok Daniela Negreanu v angličtine